Je to jediné dievča (pre vás žena, pre mňa dievča), ktorému som takmer neodolal vo svojom naozaj dospelom a naozaj vážnom vzťahu s ďalšou (takmer dokonalou) 175 centimetrovou blonďavou krásou. Neviem či preto, ako som ju miloval (milujem), alebo nenávidel (nenávidím). Bývalá priateľka, ešte detská láska. Tieto sviatky trávim u rodičov, čo znamená, že nemusím takmer každý deň stáť na zastávke 201tky pod oknami jej bytu. Aj tak som ju tam nikdy nestretol, možno raz, ale ja som mal pri sebe svoju, ona svojich, bola tma a taktne sme sa obišli. Myslím na ňu každý deň a to neprikrášľujem. Ona sa ozve raz za pol roka, vynadá mi, že si ani nespomeniem, povie ako by ma ešte chcela, potom ako ma už nechce, nakoniec sa pohádame, pľujeme na seba síru a krv z vlastných sŕdc a znova je u mňa pol roka tiché spomínanie a oživovanie túžob.
Som rád, že to takto prebieha. Bojím sa stretnutia zoči voči po toľkom čase. Dôvod je jednoduchý, ak by som ju stretol, chcel by som ju pomilovať, ale inak ako kedysi. Stále vášnivo no už bez slov a sľubov, ktoré nedodržala. Nehľadiac na dôsledky, dúfajúc, že to bude jednorázové. Pretože mám tú svoju a už teraz sa cítim ako sviňa. V tomto som Dostojevského Idiot.
Občas som rád, že som kto som - neschopný blbec - na ktorého sa nelepí príliš veľa žien, pretože je "divný". Nalepia sa na mňa tie moje a ja ich milujem naozaj celým srdcom. Bohužiaľ si uvedomujem, že viaceré naraz, aj keď jednu neporovnateľne viac. Zbavte ma túžby!
K spomienke na mŕtvych, je 22.12., vďaka Tebe sa aj tak usmievam.
Komentáre
viem
:)
hmm
nezbavíme!
i tak